Drôtovaním oživuje zničenú keramiku

Vdýchnuť život predmetom, ktoré doslúžili, nie je v dnešnej dobe zvykom. O to cennejšie sú preto výnimky, ktoré povyšujú nepotrebné veci dokonca na kúsky s pečaťou umenia. Významný slovenský výtvarník Július Hegyesy má netradičnú záľubu. Staré a rozbité hlinené džbány a nádoby zachraňuje drôtovaním.

Majster kresby Július Hegyesy má netradičné hobby

Majster kresby vo svojom košickom ateliéri vo veku 83 rokov popri tvorbe relaxuje experimentovaním s drôtom. Doma i na chalupe v Rejdovej už má police plné keramiky, ktorú zachránil. Pri kontakte s ňou máte zrazu pocit, akoby ste sa vrátili v čase. Cítite pokoru k šikovnosti remeselníkov a vďaku k človeku, ktorý sa rozhodol dať úžitkovej keramike druhú šancu.

Poklady na pôjdoch starých domov

Výtvarník odjakživa zbiera staré predmety, ktoré sú porušené, zabudnuté, či znehodnotené. Zbožňuje veci, ktoré vytvorili ľudia, možno nie veľmi vzdelaní, ale s citom a dušou. "Nie všetky džbány a nádoby sú z Gemera. Roky som chodil s ruksačikom a stanom po celom Slovensku a vždy som bol rád, keď som natrafil na predmety, ktoré už dnes nie sú v kurze. Väčšinou boli na pôjdoch starých domov a prasknuté, ale starí ľudia ich nezahodili. Keď už sa do nich nedalo dať mlieko, alebo žinčica, tak do nich uložili obilie, alebo v nich niečo sušili," prezradil J. Hegyesy, ktorý pri svojich výletoch raz natrafil aj na podrôtovaný džbánik. "Nesmierne ma to zaujalo. Očarilo ma, ako ho vedeli uchrániť. Že ho nezahodili, ale mu predĺžili život. Prišiel som na princíp, ako to robili a začal som to sám skúšať. Džbánov som nazbieral kopu, takže som sa mal na čom učiť."

Harčky plátac, drótovac

"Dlhšie som špekuloval, ako to tí naši starí drotári robili. Pamätal som si ešte, ako chodili po dedinách a kričali: Harčky plátac, drótovac. Mnoho som sa naučil aj z kníh. Keď pochopíte princíp, už to nie je ťažké. Dokonca som mal aj veľa nasledovníkov z rodiny, robili perfektne, no napokon im chýbala trpezlivosť."

K drôtovaniu hlinených džbánov používa len prsty. Žiadne náradie nie je potrebné. Samotná práca po ovládnutí techniky netrvá dlho. Podľa umelcových slov postačí hodinka, závisí to však aj od komplikovanosti tvaru. "Má to svoju presnú osnovu. Hore a dole si na džbániku z drôtu urobím kruh. Spočiatku ho treba mať voľnejší, až potom sa to stiahne, keď už je osnova urobená. Drôty ťaháme dvojmo, pretože sa následne rozdeľujú a spájajú. Je to v podstate veľmi jednoduché," skonštatoval človek so šikovnými prstami. "Drôt chráni a zároveň stiahne prasklinu. Sú poškodené pekáče, z ktorých by masť pretiekla, no takto ostávajú funkčné."

Samotný drôt sa podľa jeho slov dá ešte "vylepšiť" vložením do ohňa. "Keď sa potom nechá pomaly vychladnúť, je mäkký skoro ako cvernička a pekne sa s ním dá narábať."

Drôtoval už aj fajku

Nový život už vdýchol nielen džbánom, ale i rozmanitým miskám, nádobám na vodu či žinčicu, pekáčom a výnimkou nie sú ani fľaše. "Drôt chráni sklo a zároveň sa fľaša v ruke oveľa lepšie drží," objasňuje. Raritkou je však napríklad aj podrôtovaná fajka, ktorá je jednou z jeho rozsiahlej zbierky. "Vždy mám obrovskú radosť z toho, keď sa mi niečo podarí zachrániť. Ľudia mali z takýchto vecí vždy radosť a teraz sú o to ukrátení. Trošku by to však malo patriť aj do kultúry národa."

Drôtovanie si ho podmanilo natoľko, že prešiel aj k drobnostiam, akými sú šperky. V 90. rokoch mal ich úspešnú výstavu v Kremnici. Jeho hlavnou inšpiráciou je láska k manželke. "Vnúčatá mi nosia z dovoleniek od mora krásne vybrúsené kamienky a ja ich drôtujem a robím z nich prívesky či náušnice."

Zručný po otcovi

Šikovné prsty vraj zdedil po otcovi. "Bol to učiteľ a veľmi zručný človek. Doma nás bolo päť, musel nás uživiť a keďže ho neprávom vyhlásili za triedneho nepriateľa a zakázali mu učiť, naučil sa opravovať fotoaparáty a röntgenové prístroje. Často som sa mu pozeral na prsty a zrejme po ňom mám túto zručnosť a trpezlivosť, ktorá je základ."

Najväčšiu vášeň má však umelec dodnes pre svoje pôvodné "remeslo", čiže pre výtvarnú tvorbu. Dodnes kreslí a hoci je označovaný hlavne za krajinkára, najmilšie sú mu akty, portréty a figurálna tvorba. "Málokedy sa už žiaľ dostanem von, takže tvorím podľa starších kresieb a skíc. Vlani som vytvoril približne 70 obrazov. Bez tvorby si deň ani neviem predstaviť," zveril sa J. Hegyesy, ktorý si dokázal napriek talentu zachovať obrovskú pokoru a nad obdivnými rečami len skromne máva rukou. S výtvarným umením začínal u Ľudovíta Felda. Aby však uviedol veci na správnu mieru, smeje sa, že všetci košickí výtvarníci uvádzajú túto skutočnosť. "Feld bol len ako otvorené dvere. K nemu mohol prísť každý, nikoho nevyhodil, nikoho neurazil, avšak len málokto pochopil, v čom je vlastne tajomstvo jeho výučby. On totiž naučil človeka uvažovať. Lebo všetko je v hlave a ruka len poslúchne. Nie je pravda, že učil ľudí kresliť. To sa učili sami, ale uvažovať, vidieť veci inak a zovšeobecniť ich, dokázal dať človeku do hlavy takými chytráckymi cestami, že to ani nezbadal," naznačil výtvarník, ktorý nepovažuje za gro úspechu talent, ale pracovitosť, prax a životné skúsenosti.

Impresie zachytáva expresívnym rukopisom

Hoci preferuje akty a portréty, na školu sa dostal ako východniar do ateliéru k Deziderovi Millymu. Dovtedy sa stvárňovaniu krajiny nevenoval, postupne si však ku nej našiel cestu. "Pri tvorbe nemôžem myslieť na to, či sa to niekomu páči, alebo nepáči. Nemôžem sa starať o to, aby sa moje obrazy páčili celému Slovensku. Človek musí robiť to, čo robí, premyslene, veľmi úprimne a veľmi poctivo. Potom to už chce len čas, kým nastane doba, ktorá povie, že áno, na rozdiel od tohto je toto oveľa lepšie, lebo je v tom viac citu a duše."

Hoci ho mnohí označujú za realistu, celkom s tým nesúhlasí. Hovorí, že skôr zachytáva impresie expresívnym rukopisom. Zbožňuje zachytávať tanec svetla a tieňa a to, že sa jeho obrazy podobajú na realitu, obhajuje jednoducho: "Nemôžem impresie vymýšľať bez konkrétnych vecí. Niekto to chápe, niekto nie."

---------------------------------------------------

Text: Andrea Kicrebová
Foto: Lenka Šingovská