Folklorizmus v Košiciach

Zmena spoločenských pomerov po nežnej revolúcii priniesla okrem iného aj vznik množstva kolektívov záujmovo-umeleckej činnosti. Niektoré pokračovali v dlhoročnej dovtedajšej práci aj v nových podmienkach, niektoré obnovili svoju činnosť po prerušenej existencii, niektoré vznikli ako výraz nadšenia a záujmu jednotlivcov. Po štvrťstoročí sa preukázala opodstatnenosť ich fungovania, aj keď väčšina z nich musí tvrdo bojovať o slušné existenčné podmienky.

Košice sa po roku 1989 môžu pochváliť jedinečnou spoluprácou mestských i prímestských folklórnych kolektívov. Pravdepodobne neexistuje ďalšie slovenské mesto, kde by súbory a skupiny dokázali spoločne organizovať podujatia, programy, vystúpenia, kde by pripravovali spoločné choreografie. Tento proces je dlhodobý, podmienený existenciou jednotlivcov, ktorí dokážu motivovať vedúcich a členov jednotlivých kolektívov. Spoločné zámery vznikajú vďaka partnerským a priateľským vzťahom medzi členmi. Hoci ani folklorizmus v Košiciach sa nemôže vyhnúť problémom, názorovým stretom, rôznym pohľadom na tú istú vec, predsa sa vo výsledku objavuje folklorizmus ako spoločný pohľad na svet, tradičné umenie a jeho prezentáciu. A to je vzácnosť, ktorou sa obyvatelia mesta, zvlášť tí, ktorí majú radi ľudové umenie, môžu pýšiť.

V roku 1995 sa začala etapa spolupráce medzi košickými súbormi. Po prvýkrát sa uskutočnili Dni košických folklórnych súborov, ktoré začalo organizovať Košické folklórne štúdio. Po piatom ročníku sa podujatie premenovalo na Košické folklórne dni (KFD). Podujatie od prvého ročníka veľmi výrazne ovplyvňovalo život a činnosť folklórnych kolektívov. Malo dve časti. Športovo-spoločenskú a umeleckú. Každý kolektív tu dostával rovnaké šance v prvej aj druhej časti podujatia. Pribúdali k tomu aj rovnaké povinnosti. V športovej časti sa mladí ľudia stretávajú pri celkom iných aktivitách, čo utužuje ich priateľstvá, ponúka celkom iný rozmer. V javiskovej spolupráci bolo treba na každý rok pripraviť iné programové číslo. Bolo nutné zúčastniť sa na priestorových a akustických skúškach. Dodržiavať harmonogram prípravy, rešpektovať sa navzájom. Zahájili sme súťaž tanečníckych schopností O cenu Štefana Mráza. Ervín Varga začal učiť ľudové tance formou, aká sa pestovala v tanečných domoch v Maďarsku. Pribúdali spevácke a hudobnícke súťaže. Uskutočnili sa súťaže pre začínajúcich mladých choreografov ľudového tanca s účasťou kvalitných porotcov a rozborovými seminármi. Nacvičovali sme spoločne závery programov, ktoré vyústili do prípravy celých spoločných programov. Železiar dlhodobo uvádzal výchovné koncerty pre základné a stredné školy. Ostatné súbory podľa tohto vzoru spoznali, ako ich pripravovať, aby dokázali zaujať najmladších divákov. Obrusovali sa hrany názorov a postojov vedúcich aj členov súborov k folklóru a práci súborov.

V rokoch 2000 – 2004 detský súbor Železiarik spolupracoval so Slovenskou televíziou na relácii Vandrovali hudci, v ktorej sa začali vysielať Školy tanca. Opäť to bolo čosi nové, čo obohatilo nielen súborové poznanie, ale aj vnímanie širokého okruhu divákov a priaznivcov ľudového umenia. Pokračovanie týchto škôl tanca bolo neskôr celkom prirodzene zaradené do televíznej relácie Kapura. Tesne po roku 2000 sa košické súbory začali spoločne zaujímať aj o ďalšie formy presadzovania ľudového umenia do bežného života. Popri veľkonočnej šibačke a oblievačke, na ktorú sa chlapci zo súborov vydávajú vo svojich kolektívoch, spoločne začali s ďalším – kedysi tradičným zvykom. Začali so stavaním mája na Hlavnej ulici. Dnes už táto tradícia patrí v predvečer prvého mája k začiatku osláv Dní mesta.

V roku 2004 sa po sedemročnej prestávke podarilo obnoviť medzinárodný folklórny festival pod novým názvom Cassovia folkfest. Popri zahraničných súboroch a vystúpeniach jednotlivých košických súborov sa na festivale uvádzajú aj spoločné programy z Košických folklórnych dní.

Od 1. januára 2005 začal svoju činnosť Dom ľudového tanca, ktorý je jedinečným fenoménom Slovenska, širšieho európskeho, možno aj svetového priestoru. Platformou pre jeho vznik a zriadenie bola a je činnosť súboru Železiar. Tento súbor je osobitým folklórnym subjektom nielen v Košiciach, ale aj v rámci celého Slovensku. Svedčia o tom napr. každoročné premiéry programov, vydávanie hudobných a obrazových nosičov, účasť v súťažiach, tanečné maratóny, príprava Karičky na Hlavnú ulicu, organizovanie kurzov ľudových tancov, zriadenie Domu ľudového tanca, samotné organizovanie podujatí... Ľudová hudba a speváčky Železiaru boli po dlhé roky všade tam, kde iní nemohli alebo nevedeli. Muzikanti odohrali takmer všetky tanečnícke súťaže a školy tanca. Ich hranie k tancom bolo príkladom pre ostatné ľudové hudby pôsobiace v Košiciach.

Platformou pre také dlhé roky spolupráce viacerých kolektívov na území druhého najväčšieho slovenského mesta boli predovšetkým vzťahy medzi ľuďmi. Medzi osobnosťami, ktoré zodpovedajú za súbory, vedú ich a formujú ich smerovanie. Bez osobného záujmu ľudí by nebolo spoločného úspechu. Po dlhé roky bola v Košiciach príznačná ochota pomôcť a spolupracovať. Popri vedúcej funkcii Vladimíra Urbana najviac práce odviedli manželia Danka a Michal Nogovci, moderátorka Zuzana Bobriková, Slavomír Ondejka, Marianna Svoreňová, Ervín Varga, Vladimír Michalko, Jozef Burič a Pavol Bútor z Národného osvetového centra Bratislava, neskôr doc. Ján Blaho z VŠMU Bratislava...

Pri prvých ročníkoch veľa práce odviedli aj Ľubo Hudák, Erika Švedová, Marcela a Miro Jarošincovci, Katka Makšiová, Mária Szakáčová.

Podujatia a aktivity prinášali pozitívne výsledky aj vďaka tomu, že sa na ich zúčastňovali všetky košické súbory. V prvých rokoch Dargov (Hornád), Borievka, Čarnica, Jahodná, Východniar, Uj Nemzedék, Žiara a Železiar. Niektoré zanikli a vznikli nové, ktoré prirodzene zapadli do pripravovaných aktivít. Aktuálne sa na programoch zúčastňujú folklórne súbory Železiar, Želiezko, Železiarik, Hornád, Hanička, Omladina, Jahodná, Borievka, Čarnica. Často aj súbory Škvarkare, Vinica, Blancar, Viganček, Kadlubek a folklórne skupiny Krasňanka, Valalicke nevesty.

Fenomén spolupráce niekoľkých kolektívov mladých ľudí pôsobiacich v ľudovej kultúre, ktorý sa darí v Košiciach udržiavať dvadsať rokov, je jedinečný. Nie je jednoduché pokračovať v tejto tradícii. Tak, ako sa nájde veľa nadšencov ochotných vnímať silu znásobených kolektívov, tak isto sa nájde veľa takých, ktorí ju nepovažujú za dôležitú. Je celkom prirodzené, že folklórne kolektívy medzi sebou súťažia, snažia sa vyniknúť, nájsť čosi nové, ešte neobjavené. Nie vždy vidia dôvod na spoločnú prácu navyše, verejné aktivity. Na druhej strane majú inšpiráciu v iných kolektívoch, spoznávajú spôsob práce iných choreografov, učiteľov tanca. Úspech druhých ich motivuje k vlastnej zvýšenej aktivite. Zážitok z vystúpenia na javisku je neopakovateľný. Stačí to zažiť raz a človek nezabudne.

---------------------------------------------------

Text: Ing. Vladimír Urban
Foto: Mgr. Martina Kimáková