Hlina dostáva pod rukami Igora Macáka punc originality

Umelecký keramikár sa remeslom živí už desaťročia.

Fenomén hliny nepatrí len do starých zašlých čias. Súčasnosť praje umeleckému hrnčiarstvu i keramikárstvu a skvostné hlinené výrobky s dušou sú pastvou pre oči, no zároveň plnia vo väčšine prípadov i úžitkovú funkciu. Dôkazom je umelecký keramikár Igor Macák, ktorý spolu s manželkou už desaťročia vo svojej dielni vo vychýrenej košickej Uličke remesiel ponúka na obdiv svoje majstrovstvo pretavené do originálnych hlinených kúskov.

Hlina je preňho stredobodom života a v istom zmysle i životnou náplňou a štýlom. Za roky práce sa zručnej dvojici podarilo vycizelovať si vlastný hrnčiarsky rukopis, vďaka čomu sú ich výrobky ľahko rozpoznateľné.

"Manželka vyrýva prevažne rastlinný dekor, je to jej nápad. Inšpirácie našla v prírode, skúšala štylizovanie lístkov, až dospela k súčasnému výsledku. Som hrdý na štýl, ktorý sme si za tie roky vybudovali. Teší nás, keď prídu ľudia a povedia, že nič také ešte nikde nevideli," konštatuje sympatický majster hliny, ktorého rukami už prešlo neuveriteľné množstvo rozmanitých výrobkov.

Radosť robí progres

Aj keby si totiž občas možno rád doprial pauzu, ako vraví, "šeky nepustia". Aj preto sa v dnešnej dobe musia s polovičkou obracať a výrobky v značnej miere prispôsobovať vkusu a potrebám zákazníkov. Sortiment musí byť viac ako pestrý. "Nedá sa presne povedať, o čo je najväčší záujem, no viac predávame úžitkové predmety, teda hrnčeky, poháre či džbány. Robím občas aj reliéfy a plastiky, keď sa dá, experimentujem s glazúrami. To ma teší. Najväčšiu radosť mi však za tie roky robí posun. Ako človek naberá skúsenosti, tak vidí progres a to je úžasné."

Hoci má pri tvorbe vždy na zreteli konečného zákazníka, prispôsobuje sa mu len do istej miery. Výrobky sú vždy symbiózou úžitkovosti a dekoratívnosti. "Snažíme sa o to, aby tam bol rozpoznateľný kumšt ručnej práce."

Prepočítavať cenu na čas nejde

Práca je to nesmierne tvorivá a obohacujúca. Ak si však niekto myslí, že ide o jednoduchý spôsob obživy, je na omyle. "Robota je to pekná, tvorivá a originálna. Venujeme sa tomu, čo nás baví a napĺňa. Na druhej strane - človek sa musí uživiť. Je to náročné na materiály, technológie, energie... Dá sa povedať, že práca s hlinou je stále drahšia. Človek nemôže pri tejto robote prepočítavať cenu výrobku na čas, lebo to sa naozaj nedá," objasňuje I. Macák a zároveň dodáva, že úplne najideálnejšie by bolo, ak by mohol mať keramikárstvo len ako koníček. To by nemusel brať ohľad na vkus verejnosti a tvoril by si úplne podľa seba.

Ak by mal zhodnotiť, aký je v dnešnej dobe vzťah verejnosti k tomuto remeslu, znelo by to celkom optimisticky. "Myslím si, že záujem narastá. Len u nás možno stále chýba stredná vrstva obyvateľstva. Mnoho ľudí má plat okolo päťsto eur a umelecká keramika nie je najlacnejšia.

Keď si chce človek kúpiť úžitkovú vec, napríklad hrnček, tak ho v obchode zoženie za dve eurá a u nás stojí desať. Lenže samozrejme, že je to úplne iný výrobok. Náš tovar sa ľudom páči a prídu k nám nakupovať napríklad, keď je nejaké životné jubileum, svadba, či pre návštevy do zahraničia."

Ponorka nehrozí

Vybrať si z pestrej ponuky keramických skvostov je v tomto prípade naozaj viac ako náročné. Dominujú spomínané rastlinné motívy a medzi oceňované kúsky patria i výrobky s motívom viniča, no nie je núdza ani o inšpirácie zo zvieracej ríše. Vázy, misky, mištičky, hrnčeky rozmanitých tvarov a veľkostí, dekoratívne misy, či ozdoby na stenu, darčekové kolekcie a keramické obrázky. To všetko a ešte oveľa viac tvorí sortiment, ktorý vzišiel spod šikovných rúk dvojice manželov. Obaja spolu vybudovali hrnčiarsku dielňu, ktorá už dnes má svoje meno a tvrdia, že ponorková choroba im za tie roky nehrozí. Ak si nájdu čas na seba, venujú sa športu a turistike, no veľmi radi si vypočujú aj kvalitnú hudbu.

Dielnička v garáži

Igora Macáka kreslenie a maľovanie bavilo už na základnej škole a napokon sa vyučil za keramikára v Modre. Následne absolvoval povinnú vojenskú službu a pracoval v Slovenskom fonde výtvarných umení. Spoznal sa s manželkou a prišli do Košíc, kde pôsobil štyri roky ako reštaurátor. "V oblasti keramiky tu v tom čase neboli v podstate žiadne možnosti, jedine ak v Pozdišovciach, no chcel som byť doma. Postupne sme si urobili u manželkiných rodičov v garáži dielničku a perspektívne sme pripravovali keramickú dielňu." V súčasnosti je aj s manželkou dôkazom toho, že umelecké remeslo môže byť zároveň i životnou náplňou. A ak ho človek robí poctivo, výsledky sa určite dostavia.

---------------------------------------------------

Text: Andrea Kicrebová
Foto: Lenka Šingovská